Česká literatúra realizmu

    Realizmus sa zameriava na skutočnosť a holú pravdu. Témou realizmu je všedný život. Hrdina realistickej literatúry je človekom zo všedných spoločenských vrstiev a je zasadený do konkrétneho spoločenského života. V realizme je spoločnosť ovládaná peniazmi. Realisti sú často kritický a výsmešný voči situácii, ale ani oni nenachádzajú východisko, len opíšu skutočnosť. Nenachádzajú pozitívnu spoločenskú situáciu. V realizme sa objavil naturalizmus, ktorý zobrazuje skutočnosť až fotografickou presnosťou, zameriava sa na negatívne stránky. V realistickej literatúre sú najčastejšie tieto žánre: poviedky, novely a romány.
Rozvoj priemyslu v druhej polovici 19. storočia dával najavo, že pokrok je nezadržateľný. Takisto bol badateľný aj pokrok v literatúre a v národnom povedomí, ktoré sa zvyšovalo. Začali vychádzať nové časopisy ako napríklad Květy, Osvěta a Lumér. Bol položený základný kameň (1868) Národného divadla v Prahe, ktoré bolo otvorené roku 1881. Ďalej sa rozdelila Karlova univerzita na nemeckú a českú v roku 1882. Taktiež vznikali nové inštitúcie (Umělecká beseda) a spolky ako napríklad Sokol.
Alois Jirásek (1851-1930) bol prozaikom a dramatikom, najvýznamnejší predstaviteľ historickej beletrie v Čechách. Pre mládež napísal z predhistorického a historického obdobia Staré pověsti české o legendárnych postavách ako Přemysl, Libuše a Žižka. V nich vyjadruje úctu k tradíciám a vyzdvihuje vlastenectvo. Známa je jeho románová trilógia: Mezi proudy, Proti všem, Bratrstvo – je to o husitskom hnutí, o Jánovi Žižkovi, o boji Jiskru s Huňadim a o boji bratríkov proti Huňadimu. Menšie úspechy dosiahol v drámach z dedinského prostredia (Otec, Vojnarka) a historickými drámami – Ján Hus, Ján Žižka, Ján Roháč. Románová kronika F.L Věk má päť dielov a ide o príbeh ľudového buditeľa, ktorého postava vychádza zo skutočnej postavy. Vykresľuje Prahu s jej kladmi a zápormi, obrodenie chápe ako ľudový proces, preto tu vystupujú malé postavy a veľké osobnosti sú tu len na podporu autentickosti deja. Jeho posledný román je Temno, kde sa vrátil do vrcholného obdobia protireformácie.
Svatopluk Čech (1846-1908) bol inšpirovaný Kollárom a Nerudom. Bol prozaik, novelista, novinár, básnik národnej hrdosti, slovanskej jednoty a kritik malomeštiactva a nevzdelanosti. Ako humanista a vlastenec sa prejavil v epike – básne Žižka, Adamité, Lešetínský kovář, cyklus veršovaných noviel Ve stínu lípy. Svoju novinársku prax využil v humoristicko-satirických poviedkach – Pravý výlet pána Broučka do Měsíce, Matej Brouček na výstavě a Nový epochiální výlet pána Broučka tentokrát do XV.století, v ktorých vykreslil satirický obraz českého malomeštiactva, ich nezáujem o kultúru, bezzásadovosť a egoizmus.