Doktor Kazisvět

Obsah:

    Pan Heribert bol lekár, lenže bez praxe. V skutočnosti: „…neléčil pranikoho a praničeho.“5 Aj keď jeho otec zanechal po sebe dobrú klientelu. Ľuďom sa vyhýbal a nikdy sa s nikým nerozprával.

         Jedného letného dňa zomrie pan Schepeler. Veľa ľudí sa z toho teší, lebo im smrť pana Schepelera priniesla osoh. Len najlepší kamarát „pana rady“ pán Kejřík je smutný. Pri pohrebe sa stane nehoda. Truhla sa pri nakladaní na voz zošmykne a užším koncom dopadne na zem. Vrch s rachotom odskočí a mŕtvole sa ruka vysunie z rakvy. A pri rakve akurát stojí doktor Heribert.

         Chytí nebožtíkovu ruku a zistí, že „pan rada“ ešte nie mŕtvy. Zakáže ho pochovať a tým nahnevá všetkých, ktorý sa zo smrti pana Schepelera tešili. Tí sa začnú pohoršovať a kričať: „Doktor Kazisvět! – Policie!“6 Spolu s panom Kejříkom ho odnesú do domu, kde ho oživí. Neurobí zázrak, ale na základe toho, že je lekár vie, že „pan rada“ nie je mŕtvy, ale len ztuhnutý.
Lenže pan Heribert nemení svoju povahu.  Nepokúša sa otvoriť si prax, ba ani nadväzovať kontakty s ľuďmi.
Charakteristika postáv:

    Doktor Kazisvět:

         To bola jeho prezývka. Vlastným menom sa volal pan Heribert. Je nízkej postavy, jeho tvár vyzerá hanblivo. Má ju porastenú svetlohnedými fúzmi, čo bolo v tej dobe neslušné.
Od ostatných ľudí sa líši tým, že mená strach z verejnej mienky a žije si svoj život tak ako chce. Nestojí o ľudí, nikdy nikoho nepozdraví, nikdy neďakuje. Ak sa s ním nejaký sused dá do reči, okamžite sa postaví a odíde. Keď chodí po ulici, tak kľučkuje a snaží sa vyhýbať ostatným ľuďom aspoň na dva kroky: „jako když vichr svadlý list honí sem a tam.“7 Napriek tomu, že má len štyridsať rokov, už nie vhodnou partiou pre malostranské panny.
Ľudia majú na neho takúto mienku: „ani kočku bych mu nesvěřil!“8. Považujú ho za podivína a za úplne uzavretého človeka. No po svojom preslávení sa to hneď zmení: „Ten umí víc, než co stojí v latinské kuchyni“9 Všetci baróni a kniežatá ho chcú za svojho osobného lekára. Všade sa o ňom hovorí ako o nadanom lekárovi, ktorý zdedil talent po otcovi.
No pán Heribert sa nezmení ani po svojom preslávení a zostáva zatrpknutý: „Zas bylo vidět, že o lidi nestojí. Pozdravovali ho, on ale neděkoval nikdy…nemocného nepřijal nikdy.“10
Problém:
V tejto poviedke je zachytená mizantropia hlavnej postavy. Tá vôbec o ľudí nestojí, nemá záujem o spoločnosť. To bol v tej dobe veľký problém malomeštiackej spoločnosti. Zatrpknutosť pana Heriberta bola nebola spôsobená inými ľuďmi, môže si za to sám. Kedy nebol taký uzavretý, tak by sa z neho stal lekár z výbornou kariérou. Lenže tým, že odmietal spoločnosť sa stal podivínom, človekom, ktorému okolie nemôže rozumieť.
Druhý problémom je vypočítavosť a túžba po majetku. Doktor, ktorý predtým ošetroval pána Scheplera zhrabol za osem dní choroby presne dvadsať zlatých. Aj pán Ostrohradský bol šťastný lebo mal zdediť pättisíc zlatých, aj keď sa za života pána Schepelera k nemu vôbec nehlásil. Vypočítavosť a túžba po majetku bola v tej dobe črtou množstva malomeštiakov.